Išiel po ulici a uvidel, ako si bezdomovec tlačí pred sebou nákupný vozík a šúcha si ruky, aby mu nebola zima. Pomyslel si, že sa napokon nemá až tak zle. Má kde bývať, má rodinu, ktorú síce nenávidí, ale má sa o koho oprieť v ťažkej situácii, a má aj peniaze, za ktoré by si kúpil obed. A občas naškrobí nejaké tie love aj na pár pív. A teraz tu bezradný stál, s batohom na chrbte, v ktorom mal nejaké to čisté oblečenie, spodné prádlo, tricko, mikiny, rifle, tenisky, zubnú kefku a peniaze. Nevedel, na koľko dní mu to vystačí, ale nemal v pláne zdržať sa dlho. Rátal s týždňom. Možno menej, možno viac.
Ako sa tak pozeral na bezdomovca krívajúceho k Bille, pomyslel si: Teraz sme na jednej lodi... a zamieril rovno do Billy. Potreboval nejaké jedlo. Mame ukradol z peňažky zopár gastráčov a otcovi zobral tristo korún, takže najbližších pár dní nebude trieť biedu. Ale musí nakupovať s rozvahou. Do košíka teda naložil polku chleba, osminku masla, tavený syr, dve horalky, dve pivá a čučo na večer. To by mu malo vystačiť na celý deň. Zaplatil a pobral sa von. Bol to zvláštny pocit, vedieť, že nemusí prísť domov, že je teraz vlastne slobodný. Len ho štvalo, že je taká zima. A nemal kam ísť. Boli prázdniny, všetci kamoši boli preč, a tak ho nemal kto zohriať a domov ísť nemohol, bola sobota. Vtom si spomenul, že majú vlastne ešte druhý byt. Práve pred ním. Taký malý útulný dvojizbový bytík. Problém bol v tom, že si ho prenajala ich rodinná kamarátka. Vytiahol svoj zväzok kľúčov a pozrel sa, či mu na ňom visia aj kľúče od tohto úkrytu. Smola. Ak tam chcel ísť, musel si ísť domov pre kľúče. Pozrel sa na hodinky. Bolo pol jedenástej. Jeho rodičia chodili každú sobotu na obed niekde inde. Takže ak počká nejaké dve hodinky, možno bude mať šťastie.
Medzitým sa posadil na múrik a otváračom, čo mu visel na krku, si otvoril pivo. Poriadne si odpil a rozmýšľal, čo by tak mohol robiť. Kluby ešte otvorené nebudú, frajerku nemá a nič ho nenapadlo. Pobral sa pomaly domov. Sadol si za roh a vyčkával, kedy uvidí odchádzať auto jeho rodičov. Konečne! Okamžite sa postavil a rýchlo vybehol hore pre kľúče. Snáď si nikto nevšimne, že som ich zobral... Potom utekal rýchlo dole a o polhodinku si už otváral dvere na 13. poschodí. Teraz ešte musí dávať pozor. Kamila chodí domov okolo šiestej, takže keď o piatej vypadne, všetko bude ok.
Otvoril si druhé pivo, v Kamilinej chladničke našiel nejaký jogurt a sadol si za počítač. Naťukal svoju obľúbenú stránku a takmer zabudol na čas. Bolo pol šiestej. Rýchlo sa zbalil a vypadol, dúfajúc, že nikoho nestretne.
Večer zapadol do baru a rozmýšľal, kde prečká noc. Keby bol normálny školský rok a kamaráti boli doma, nemal by s týmto problém. Chodili by po puboch, opíjali sa a robili woloviny. Ale teraz tu nikoho nepoznal a naozaj nemal náladu s niekým sa zoznamovať. Ako tak rozmýšľal, dnu nabehli policajti a ľuďom ukazovali nejakú fotku. Tí potom ukazovali prstom na neho a polícia sa k nemu začala predierať. Nevedel, čo má robiť, a tak si rýchlo vyložil batoh na plecia a snažil sa spomenúť si, kde je zadný východ. Už tu nebol dlho. Vtom si všimol záchody. Rýchlo k nim podišiel, vtesnal sa do jednej smradľavej kabínky, sklopil dosku a postavil sa na ňu, aby ho nebolo odspodu vidieť. Potom s búšiacim srdcom čakal, čo sa stane. Medzitým si čítal nápisy na vnútornej strane kabínky a pomaly sa ukľudňoval. Boli tam načmárané nejaké nadávky a k nim priradené dievčenské mená, o kúsok ďalej srdiečka s iniciálkami, neslušné obrázky a texty známych punkových pesničiek. To všetko sa ma týka, nebezpečne týka, jak pod hrdlom dýka, ma to drží na uzde... Spieval si a skákal očami z jedného textu na druhý.
Z vedľajšej kabínky bolo počuť spláchnutie záchodu a následné otvorenie vchodových dverí. Pomaly zliezol z dosky a opatrne otvoril dvere. Zbadal sám seba vo veľkom zrkadle a zľakol sa. Pod tmavými očami mal škaredé čierne kruhy a jeho inak vždy upravené a nagélované číro bolo teraz strapaté a mokré od potu. Na čele sa mu leskli kropaje potu, a tak si ich opakom ruky rýchlo zotrel. Skúmavo sa zahľadel do svojich hnedých očí, v ktorých badal nepokoj, stres a strach. Vtom sa vchodové dvere rozčapili a medzi nimi stál vysoký tučný chlap v policajnej uniforme. Huga premkla hrôza. Ustúpil o krok dozadu, potkol sa o vodovodné potrubie a spadol. Policajt k nemu pristúpil a vypýtal si od neho jeho občiansky preukaz. Hugo ho opatrne vytiahol s očami stále upretými na policajta.
Policajt zaškúlil na preukaz a porovnal ho s informáciami, ktoré mal napísané na papieriku.
„Myslím, že budete musieť ísť s nami!“ rozkázal policajt a už ho aj ťahal zo zeme. Hugo sa začal vzpierať, ale proti stokilovému policajtovi veľa nezmohol. Vedel, že policajtov poslali jeho rodičia a keďže toto bol už jeho druhý útek, nemuseli čakať 24 hodín, aby s tým polícia začala niečo robiť.
Hugo vedel, čo bude nasledovať. Zavedú ho na policajnú stanicu, kde bude musieť nahlásiť čo spravil, potom mu dajú zápis do registra trestov a ak budú rodičia naliehať, na jednu noc si ho nechajú u seba vo vyšetrovacej cele. Už si to raz zažil a nebolo to až také otrasné, ako si myslel.
Policajt ho surovo posadil do starej Felície a už si to šinuli bratislavskými ulicami. Hugo sa popod fúz usmieval. Prišlo mu to smiešne, natriasať sa v policajnom aute a vidieť pohľady unudených policajtov, ktorí majú na práci lepšiu robotu, než zachraňovať mladistvých delikventov. A ešte smiešnejší mu prišiel fakt, že jeho rodičia sa nepoučili z minuloročnej situácie. Myslel si, že nebudú takí trápni a nechajú ho tak. Snáď si nevšimli, že som tam nechal všetko moje šatstvo? Muselo im byť jasné, že mám v pláne sa vrátiť... Rozmýšľal a pozeral sa na vodiča policajného auta. Starý zošúverený chlap navlečený v o číslo menšej policajnej uniforme sa nebezpečne nakláňal nad volant a hánky mu až obeleli od jeho kŕčovitého držania. Stále sa obzeral vpravo a vľavo, akoby na mieste pre vodiča sedel prvý raz v živote.
Zastali pred policajnou budovou. Starou, ošarpanou a pografitovanou rôznymi tegmi a nadávkami. Keď z tade minulý rok odchádzal Hugo, tiež „dopomohol“ k jej skrášleniu.
„Tak, mladý pán. Tu si sadneš a pekne počkáš na rodičov. Potom spíšeme zápisnicu,“ povedal ten stokilový policajt a odpratal sa niekam preč. Chlapík na recepcii sa na neho čudne zadíval a potom sa vrátil k televíznej obrazovke, na ktorej prebiehal priamy prenos z majstrovstiev sveta v hokeji. Hugo sa pokojne uvelebil a vytiahol svoju Mp3-ku. „Dvěstě v měste třista z místa, přímou čárou do náruče antikrista, semafor ma barvu jako komunista,...“ revali mu do uší hlasné decibely, ktoré sa prelínali s treskotom dverí na celej policajnej stanici...
„Sklamal si ma! Vážne si ma sklamal! Čo si si o sebe myslel? Že ti to len tak prejde? Že som blbá?“ vrieskala na neho matka, keď si ho vo svojom drahom aute viezla domov. Celú cestu nezavrela ústa a pritom ziapala, že prečo je ticho. Hugo nič nehovoril, ale v duchu sa hlasno smial. Privádzalo ho do extázy, keď počul, ako sa jeho matka rozčuľuje. Ale čakal len na jedno. Kedy konečne prídu domov a on bude môcť splniť to, čo chcel už na záchode v krčme. Ruky sa mu roztriasli.
Komentáre